Písal sa rok 1994, mal som 6 rokov a v septembri som nastúpil do Základnej školy na Hlbokej ulici, ktorá mi bola pridelená podľa bydliska. Keďže som už dávnejšie predtým vedel čítať a písať, k čomu ma viedla moja drahá babička (omama) a bol som vraj hyperaktívne dieťa, mama zápasila s problémami, ktoré v škole nastali kvôli môjmu častému vyrušovaniu počas učebného procesu...Na odporúčanie od riaditeľa školy začala moja mama hľadať inú, vhodnejšiu školu. Súkromná škola v rakúskom Kittsee, kam mala ambíciu ma prihlásiť, neprijímala žiakov od polroka.

Tie náhody, o ktorých píšem v nadpise naozaj neexistujú. Nenáhodným rozhovorom sa mama dozvedela o Bulharskej škole, ktorá navyše sídlila neďaleko nás. Bývali sme na Štefánikovej ulici. Do školy peši asi 500 metrov.

Aká šťastná nenáhoda to bola, ktorá tak veľmi ovplyvnila môj život! Prijali ma od polroka, napriek tomu, že som neovládal azbuku, v čom mali noví spolužiaci náskok. Nastalo súkromné doučovanie azbuky počas zopár týždňov v domácom prostredí, po ktorom som mohol do školy nastúpiť. Presne si dodnes pamätám na tie pocity nesmelosti, ale zároveň očakávania. Také boli začiatky môjho štúdia na Bulharskej škole, ktoré trvalo 12 rokov, až po maturitu. V triede nás bolo asi 10 žiakov, počet sa za tie roky menil. Niektorí spolužiaci prestúpili, resp. odcestovali, keďže sme boli medzinárodná skupina, iní zas pribudli. Študovať na bulharskej škole bol status! A ja som bol a aj naďalej som, na našu bulharskú školu hrdý!

Keďže som mal umelecké ambície, prihlásil som sa neskôr na konzervatórium, kde som bol prijatý. Puto k bulharskej škole však prevýšilo a napokon som zostal študovať aj na 4-ročnom gymnaziálnom stupni. Na konzervatóriu mi vyšli v ústrety a navštevoval som hodiny herectva a spevu podľa individuálneho plánu.

Dnes už škola nesídli v budove na Panenskej 11 (ako memento však na budove zostal reliéf bulharského národného hrdinu, spisovateľa Christa Boteva, po ktorom je škola pomenovaná), učitelia čo nás učili, už tu dávno neučia, no vždy keď prechádzam okolo, tak si spomeniem na desiatky skvelých učiteľov. Za tých 12 rokov sa vystriedali tri učiteľské skupiny. Najbližší srdcu mi zostali učitelia z posledného obdobia. Boli sme si veľmi blízki a ja im ďakujem za všetko, čo ma naučili a čo mi do života dali...

Rok po našom zmaturovaní sa škola presťahovala. Skončila sa tak jedna éra našej bulharskej školy. Dnes je škola na inej adrese, naďalej skvelo funguje a čo je úžasné – oslavuje 70.výročie od založenia.

Som šťastný, že som mohol byť jej súčasťou!

Roberto Leca